Ďurčo si v Nórsku nezúfa, špičkové kluby by u nás bojovali o semifinále

Pred dvoma rokmi zmizol zo slovenských klzísk a odvtedy o ňom nebolo poriadne počuť. Bývalý kapitán Dukly Trenčín Juraj Ďurčo zamieril do Nórska a podľa vlastných slov si tam nezúfa. Životný štandard, klubové zázemie a taktiež úroveň miestnej najvyššej súťaže sú na slušnej úrovni a spokojnosť na oboch stranách potvrdzuje aj už druhé predĺženie pôvodného kontraktu so Spartou Sarpsborg. „Hrám v čisto hokejovom meste. Na každý zápas chodí pravidelne viac ako tritisíc divákov,“ povedal na úvod prehokej.sk skúsený obranca radiaci sa medzi najlepších bekov nórskej „ligaen“.

Kvalitu diktujú najmä švédski hráči a tréneri
V prvej severskej sezóne pomohol klubu k postupu do semifinále. V minulom ročníku skončila Sparta druhá po základnej časti. Klubové ciele sa však nepodarilo naplniť, keď mužstvo vypadlo hneď v prvom kole play-off. „Vo štvrťfinále nás vyradil konkurenčnýHalden hoci sme viedli 2:0 na zápasy. Vedenie klubu s tým  však aj trochu počítalo, pretože sme mali neskutočnú maródku. Sezónu dohrávalo iba pár hráčov a sedem alebo osem sa nás tam točilo v kuse,“prezradil Ďurčo.

Na úroveň najvyššej nórskej súťaže sa ani len náznakom nesťažuje: „Nedá sa povedať, že by išlo o nejakú exotiku alebo oddychový angažmán. Minulý rok mohlo hrať v jednotlivých kluboch po osem cudzincov a z toho bolo vždy päť alebo šesť Švédov. Síce to teraz znížili na sedem, ale aj to je stále dosť. Valarenga a Storhamar majú vo svojom strede aj Kanaďanov. Inak dominujú práve Švédi a Fíni. Odkedy som prišiel je vidieť, že liga ide hore. Najmä nasadenie tam je vynikajúce. Aj na trénerskych a manažérskych postoch sú ľudia z hokejovo vyspelejšieho Švédska a je to cítiť.“

Špičkové kluby na Slovensku do semifinále?
Desaťčlenná nórska liga podľa slov odchovanca Dukly Trenčín ponúka nielen zahraničnú, ale aj domácu kvalitu. „Je vidieť, že nórski hokejisti sa rýchlo učia. Ich prednosťou je najmä agresivita a nasadenie,“ doplnil Ďurčo, ktorý má na svojom konte pätnásť reprezentačných štartov a skúsenosti z nižších zámorských súťaží aj českej extraligy.„Tento rok bolo šesť až sedem mužstiev veľmi vyrovnaných. Myslím si, že na Slovensku by mohli bojovať o účasť v play-off. Vyspelejšie kluby by som dokonca zaradil aj do prvej päťky. Netvrdím, že by to tak skončilo, ale z môjho pohľadu to je celkom reálne.“

Na Zůbekovcov nedajú dopustiť...
Slovenským fanúšikom je v spojitosti s Nórskom známe najmä pôsobenie dvojičiek Petra a PavlaZůbekovcov. „Vo Fredrikstade na nich nedajú dopustiť. Slovenskému hokeju tam urobili dobré meno a odviedli kus poctivej práce. Najskôr ako hráči a potom tuším v trénerskej pozícii,“ prezradil dnes jediný Slovák v prvej hokejovej lige v krajine Trollov. Ďurčonapriek spokojnému životu neverí, že Nórsku ostane verný tak dlho ako spomínaná bratská dvojica: „Je pravdou, že by som tam ešte chcel pobudnúť, ale asi to nebdue tak dlho. Nikdy však nehovor nikdy. Uvidím, budúcnosť všetko ukáže.“

Bežky ešte neobul, ale definitívne prepadol tabaku
Skúsený tridsiatnik napriek blížiacej sa tretej sezóne na severe Európy neprepadol žiadnemu z typických nórskych koníčkov. „Nechodím na rybačku ani poľovačky,“povedal s úsmevom a dodal: „Ani s bežkami som sa zatiaľ nestretol. Žijeme totiž dosť južne a zima tam bola asi rovnaká ako na Slovensku. Snehu sme si príliš neužili.“

Severské krajiny sú typické aj nekonečnými tmavými večermi počas dlhých zím, ale ani to rodákovi z Trenčína veľmi neprekáža. „December a január sú skutočne depresívne. Dosť vtedy prší a tma je ešte o deviatej ráno a už o tretej popoludní. Dá sa však na to zvyknúť,“ tvrdí Ďurčo a predsa len dodáva jedno „hobby“, ktorému v Nórsku prepadol:„Je to žuvací tabak. Dával som si ho aj predtým, ale nie v takej miere. Tam sa však od toho nedá odvyknúť. Asi deväťdesiat percent nášho manažmentu a hráčov tomu holduje.“

Rozchod s Trenčínom po nedôvere od Stavjaňu
Odchod Juraja Ďurča z Dukly Trenčín počas sezóny 2006/2007 bol pre fanúšikov prekvapujúci o to viac, že Trenčania práve v tom období neoplývali dostatočne širokou obranou. „Prišiel vtedy tréner Stavjaňa a ja som od začiatku necítil jeho dôveru. Preto bolo zbytočne zostávať na mieste, kde ťa nechcú,“ spomína Ďurčo a pokračuje: „Tak som išiel za vedením s požiadavkou, že by som rád odišiel, aj keď s ťažkým srdcom. Roky som hral za Duklu a zrazu som bol nepotrebný. Bol som z toho dosť nešťastný. Som rád, že vedenie mi vyšlo v ústrety a v priebehu sezóny mi dovolilo odísť. Všetko zlé je však na niečo dobré. Pred Duklou však nikdy nezatváram dvere. Stále je pre mňa klubom číslo jedna. Rád by som sa tam raz vrátil, ale dnes o tom ešte neuvažujem. Na severe mi je teraz dobre.“